Prečo má Bratislava a Petržalka málo peňazí (detailné vysvetlenie)
Ak má niekto záujem si prečítať skrátenú verziu, tak ju nájde tu na janohrcka.blog.sme.sk.
Prečo má Bratislava málo peňazí
V roku 1993 mala Bratislava podľa štatistického úradu 447 805 obyvateľov. V roku 1996 ich počet stúpol na 452 278 a odvtedy sa už tomuto číslu ani nepriblížil. V roku 2018 dostáva Bratislava peniaze na 425 923 obyvateľov, ktorí tu majú trvalý pobyt. To znamená, že po viac ako 20 rokoch v Bratislave žije oficiálne o 25 000 obyvateľov menej, ako tu žilo v roku 1996. Adekvátne k tomu aj Bratislava dostáva menej peňazí.
Dôvod, pre ktorý všetky tieto údaje uvádzam, je, aby sme sa dostali k čo najreálnejšiemu číslu o počte obyvateľov, ktorí bývajú v Bratislave. Podľa spoločnosti Market locator, ktorá analyzovala dáta troch mobilných operátorov začiatkom roku 2017, “nocuje” v Bratislave 666 tisíc ľudí. Ďalších 130 tisíc sem denne prichádza za prácou (info tu). Uvedené údaje spoločnosť Market locator považuje za konzervatívny (minimálny) odhad vzhľadom k použitej metodike. Pri počítaní spoločnosť vychádzala iba z mobilných telefónov s hlasovými službami, nepočítala zahraničné telefónne čísla, čísla, ktoré sa nepohybovali (nemenili BTS stanicu) a vyradila telefónne čísla spoločností, ktoré majú viac ako 5 mobilných čísiel, keďže takíto zamestnanci majú spravidla aj súkromné číslo.
Už v roku 2008 magistrát uvádzal, že do Bratislavy denne prichádza 170 tisíc ľudí (link tu). Nepredpokladám, že o takmer 10 rokov (Market locator zbieral údaje v apríli 2017) je číslo 130 tisíc na základe analýzy mobilných operátorov nereálne. Práve naopak. Ak podľa zvolenej metodiky je číslo o denne prichádzajúcich reálne, tak by logicky malo byť správne aj číslo o „nocujúcich“.
Na základe uvedených údajov sa v Bratislave počas pracovného dňa pohybuje takmer 800 000 obyvateľov. V roku 2018 ale dostáva Bratislava peniaze iba za 425 923 ľudí (53,5%), to znamená, iba za približne polovicu. Ak by mali všetci, ktorí tu “nocujú” a každý deň pracujú, prihlásený trvalý pobyt, dostala by Bratislava zo štátu viac ako 100 miliónov eur ročne viac (cca 285 eur za osobu). Tieto peniaze by prišli do mestského rozpočtu a Bratislavčanov by to nestálo ani 1 euro z ich vrecka. Je to výrazne vyššia suma, ako by mesto získalo navýšením daní z nehnuteľností o 100%.
Ak cesty, parkovanie, mestskú hromadnú dopravu, osvetlenie, upratovanie, … denne využíva takmer raz toľko ľudí, za koľko Bratislava dostáva peniaze, je logické, že nemá dosť peňazí. Preto neprihlásených ľudí považujem za hlavnú príčinu finančných problémov Bratislavy. Prehlásenie trvalého pobytu je časovo aj finančne zložité. Keďže neexistuje žiadny benefit alebo sankcia, pre ktoré by ľudia mali túto tortúru podstúpiť, tak neexistuje žiadna motivácia, aby si trvalý pobyt prehlásili.
Ak by to zákon umožňoval, ľudia, ktorí si nechcú alebo nemôžu prehlásiť trvalý pobyt, by mali mať možnosť zaplatiť ročnú sumu, ktorú štát prispieva na jedného obyvateľa Bratislavy. Takto by mohli získali rovnaké práva ako obyvatelia s trvalým pobytom. Predpokladám, že pri dnešnej sume približne 300 eur ročne na osobu, by aj tak väčšina zvolila zmenu trvalého bydliska.
Preto, ak chceme riešiť problém s financovaním mesta, je potrebné začať s touto obrovskou skupinou ľudí. Mesto nemá dosah na zmenu legislatívy a nevie výrazne zjednodušiť a zlacnieť proces prehlásenia trvalého pobytu. Rovnako nemá dosah na zmenu metodiky (kritérií), na základe ktorých štát rozdeľuje peniaze medzi mestá a obce. Má ale dosah na dve základné veci. A tým je parkovanie a mestská hromadná doprava. Takmer všetci ľudia, ktorí väčšinu roka žijú v Bratislave, nevedia normálne fungovať bez toho, aby používali auto alebo mestskú hromadnú dopravu. Predstavte si, že všetky parkovacie miesta v správe mesta a mestských častí budú na celom území Bratislavy spoplatnené sumou 2 eurá za hodinu a Bratislavčania majú 100% zľavu. Každý, kto tu nemá trvalý pobyt, si rýchlo spočíta, či si prehlási trvalý pobyt, alebo cez parkovné prispeje na prevádzku mesta.
Kto to zaplatí
Dôvody pre nespoplatnenie Bratislavčanov sú jednoznačné. Je to spravodlivé, lebo podľa súčasnej legislatívy náklady na prevádzku mesta znášajú hlavne tí, ktorí v ňom majú trvalý pobyt. Preto, ak mesto nemá dostatok peňazí, tak musí najskôr spoplatniť tých, ktorí sa na prevádzke mesta nepodieľajú alebo podieľajú výrazne menej. Legislatívne je trochu problém v tom, že zákon citlivo vníma opodstatnenosť dôvodov diskriminovania ľudí. Zákon ale nezakazuje zaviesť poplatok 2 eurá za hodinu celoplošne pre všetkých a Bratislavčanom dať na poplatok 100% zľavu cez kartu Bratislavčana alebo iný nástroj.
Ďalším dôvodom je dôvod ekonomický. Ak zavediete parkovaciu politiku pre všetkých 800 tisíc ľudí, budete potrebovať ďaleko väčšie množstvo policajtov a techniky. Dôvodom je riešenie násobne väčšieho množstva priestupkov. Preto zavedenie parkovacej politiky iba pre časť vodičov je výrazne menej nákladné.
Tretím, nemenej dôležitým dôvodom je politická priechodnosť. Doteraz viaceré snahy zaviesť platenú parkovaciu politiku stroskotali, lebo sa jedná o nepopulárne opatrenie. Mesto nemá poriadne údaje ani len o počte obyvateľov, ktorí v tomto meste reálne bývajú. Nevie, aký je tu počet áut, legálnych parkovacích miest a množstvo iných dôležitých informácií. Obyvatelia v niektoýrch častich mesta sú prakticky odkázaní na osobný automobil. Takto navrhnuté riešenie by bez väčších problémov prešlo, lebo nepostihuje Bratislavčanov. Takisto by vďaka nemu mesto získalo údaje o počte a štruktúre aút v Bratislave, lebo na získanie zľavy vo výške 100% by sa všetci museli do systému zaregistrovať.
Vyhodnocovať podľa EČV (ŠPZ) áut, koľko ľudí (užívateľov áut – vodičov) má alebo nemá trvalý pobyt, nie je práve najpresnejšie. EČV auta sa prideľuje podľa sídla majiteľa. V Bratislave sídli veľa firiem a dnes už viacero zamestnancov využíva firemné auto na súkromné účely. Preto až evidencia, pri ktorej by obyvatelia s trvalým pobytom priraďovali auto, ku ktorému majú vzťah (súkromné, firemné, v majetku lízingovej spoločnosti, …) by zreálnilo, koľko áut má užívateľov s trvalým pobytom v Bratislave.
Dodatočná motivácia používania aplikácie (s anonymizovanými údajmi) by dokonca mohla prispieť k analýze pohybu áut, ktoré by výrazne pomohlo pri identifikácii najväčších problémov s individuálnou automobilovou dopravou (IAD).
Dotované cestovné v MHD
Aktuálne náklady DPB sú 110 miliónov ročne. Z tejto sumy približne 55 miliónov eur (50%) platí mesto vo forme príspevku z daní obyvateľov. Ak teda platíme za lístok 1 euro, tak jeho reálna cena sú eurá dve. Polovicu z tejto sumy zaplatí mesto DPB z daní Bratislavčanov. Preto je logické, že Bratislavčania platia “dotovanú” cenu 1 euro. Mimobratislavčania žijúci a pracujúci v Bratislave by mali zaplatiť minimálne reálne náklady. Pravidlá mestskej hromadnej dopravy v spojení s parkovaciou politikou by určite motivovali ľudí k prehláseniu trvalého pobytu.
Rovnako ako pri parkovaní, aj tu by mesto nemalo trestať krátkodobých návštevníkov hlavného mesta (20 dní v roku). Tí by mali počas tejto doby mať možnosť využívať režim primeraného poplatku alebo poplatku za dotovanú cenu 1 euro. Poplatok za celoročnú električenku vo výške 1 000 eur alebo jednorázového cestovného na 60 minút za 4 eurá, by mali platiť iba mimobratislavskí, ktorí tu žijú alebo pracujú väčšiu časť v roku. Obyvatelia s trvalým pobytom by mali mať 75% zľavu, ktorá by ostatných motivovala si prehlásiť trvalý pobyt do hlavného mesta.
Zvýšená miera individuálnej automobilovej dopravy (osobných áut) nie je príčina, ale následok. Následok dlhodobo podfinancovaného mesta a z toho vyplývajúceho zanedbaného budovania kvalitnej hromadnej dopravy. Je to ako s bytom, kde žijú štyria zarábajúci ľudia, ale iba dvaja sa podieľajú na nákladoch domácnosti. Kde dlhodobo absentujú peniaze, tam po čase nefungujú základné veci. Preto, ak chceme Bratislavčanov presvedčiť, aby začali výrazne viac využívať hromadnú dopravu, tak to bude treba všetko dobehnúť. Na rekonštrukciu električkových trás treba viaceré povolenia. Niektoré rekonštrukcie treba vyriešiť komplexne. To má za následok, že viaceré zmeny budú zložitejšie a tým aj časovo náročnejšie. Počas doby, kým mesto tie najväčšie problémy neodstráni, by sa mali hľadať iné zdroje financovania ako peniaze obyvateľov Bratislavy.
Dostatok peňazí a čas
Navrhované riešenie nezlepší dopravu, ale tú nezlepší ani spoplatnenie Bratislavčanov. Parkovacie domy, nové alebo záchytné parkoviská sa tiež nevybudujú zo dňa na deň. Rovnako, zlepšenie MHD, oprava a rozšírenie električkových radiál alebo kvalitných cyklistických chodníkov sa neudeje mávnutím čarovného prútika. Práve naopak, viaceré problémy sú komplikované alebo kumulované a ich kvalitné riešenie potrvá niekoľko rokov. Preto spoplatniť auto ako luxus a nahradiť ho prísľubom kvalitnejšej alternatívy, ktorá bude realitou v lepšom prípade o 5 rokov, je nezmysel.
Aj keby ste dnes mali dostatok peňazí, tak v zmysle platnej legislatívy musíte najskôr vysúťažiť projektantov. Tí musia vypracovať projekt. Na základe projektu musíte vysúťažiť zhotoviteľa a ten musí následne projekt zrealizovať. Pred samotnou realizáciou musíte získať všetky potrebné povolenia a súhlasy. V ideálnom prípade, kedy máte vysporiadané pozemky, územné rozhodnutie a nemáte žiadne iné administratívne problémy, nikto sa v súťaži neodvolá, úrad pre verejne obstarávanie vám súťaž nezruší a všetci dodržia stanovené termíny, realizáciu neurobíte skôr ako o dva roky. A aby bola zmena v Bratislave viditeľná, potrebujete desiatky takýchto projektov.
Štát problém riešiť nebude
Na získanie trvalého pobytu je potrebný súhlas vlastníka nehnuteľnosti. Okrem toho, dôvodom neprehlasovania ľudí na trvalý pobyt je aj jeho administratívna komplikovanosť a finančné zaťaženie (poplatky). Problém je, že štát prerozdeľuje peniaze (podielové dane) práve podľa tohto kritéria. Keďže v Bratislave žije odhadom raz toľko ľudí, ako dostávame peňazí, je logické, že vo zvyšných mestách na Slovensku to bude presne opačne.
Jedným z najvplyvnejších združení na Slovensku je Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS). Bez jeho súhlasu štát nebude tieto pravidlá meniť a ostatné obce na súčasnom systéme profitujú. Druhým problémom je, že najvplyvnejšia strana SMER-SD má v Bratislave dlhodobo najnižšiu podporu a preto je nulová šanca pre Bratislavu na zmenu systému k lepšiemu – spravodlivejšiemu, ak predkladaný návrh bude na úkor ostatných miest a obcí, kde má táto strana podporu výrazne vyššiu. V neposlednom rade, poslanci Národnej rady Slovenskej republiky pochádzajú z rôznych kútov Slovenska. Takáto zmena bude mať priamy negatívny vplyv na ich mesto alebo obec. Preto presadiť takúto zmenu je prakticky nemožné.
Politicky najschodnejšie riešenie je dofinancovať Bratislavu tak, aby ste ostatným mestám a obciam peniaze nezobrali. Druhou možnosťou je navýšiť celkový balík peňazí, ktorý sa medzi obce prerozdeľuje. Tým by aj po zmene systému neexistovali porazení, ktorí by mali výrazne menej príjmov z daní, ako je tomu teraz. Myslieť si a tvrdiť, že návrhom zmeny zákona sa tento problém vyrieši je zjavným nepochopením elementárnych princípov fungovania politiky. Je to ako keby ste požiadali členské krajiny NATO, aby miliardy eur nemíňali na obranu, ale na boj proti klimatickým zmenám a boj proti hladu vo svete. Áno, znie to šľachetne, ale každého, kto by prišiel na pôdu NATO s takýmto návrhom by asi odviezli v kazajke.
Mesto sa musí o seba vedieť postarať
Ak teda chce Bratislava dostať viac peňazí, musí prijať opatrenia, ktorými budú Bratislavčania zvýhodnení. A tým sú napríklad spomínané poplatky za parkovanie alebo cena lístkov a električeniek v MHD. Tak ako som už spomenul, zákon citlivo vníma opodstatnenosť dôvodov diskriminácie ľudí. Zvýhodňovanie ľudí na základe trvalého pobytu, ale určite nie je problém. Príkladom je karta Bratislavčana, ktorá dlhodobo funguje. Jej hlavným problémom je nízka miera zvýhodnenia. Zľavu 20% získate pri vstupe do galérie, múzea alebo zoo. Pri cestovnom v MHD je to iba 10% čo dnes pri ročnej električenke predstavuje 26 eur. Ak by celoročná električenka stála 1 000 eur a jednorázový cestovný lístok 4 eurá, tak zľava vo výške 75% pre Bratislavčanov by bola ďaleko väčšou motiváciou na zmenu trvalého pobytu. Rovnako ako už spomínané spoplatnenie všetkých verejných parkovísk sumou 2 eurá, pričom obyvatelia Bratislavy by mali 100% zľavu.
Áno, znie to hrozne, ale Bratislava je výrazne a dlhodobo podfinancovaná. Ak štát nemá záujem dofinancovať hlavnému mestu túto sumu, musia sa na ňu poskladať buď Bratislavčania, mimobratislavskí alebo spoločne. Je logické, že v prvom kroku by mala byť snaha spoplatniť dlhodobo žijúcich a pracujúcich, ktorí tu nemajú trvalý pobyt. Ak to nebude stačiť a minú sa aj všetky ostatné možné riešenia, bude nutné spoplatniť aj Bratislavčanov. Ale určite nie ako prvé, ale až ako posledné navrhované riešenie. A to nielen preto, že za danú situáciu nesú najmenšiu zodpovednosť, ale aj preto, že sú týmto stavom najviac poškodení. Možno práve zavedenie takýchto pravidiel v Bratislave presvedčí vládu zmeniť kritériá pre financovanie obcí alebo hlavného mesta.
Jedna Bratislava
Čo sa týka prehlasovania trvalého pobytu medzi mestskými časťmi, mala by mať Bratislava mechanizmus, aby Bratislavčanov do zmeny nenútila. Bratislava je jedno mesto a Bratislavčania v ňom prirodzene migrujú medzi mestskými časťami. Ak by niektorá mestská časť zavádzala napríklad rezidenčné parkovanie, malo by byť v Štatúte (Štatút je právna norma, ktorou si mesto určuje pravidlá fungovania medzi mestom a mestskými časťami) umožnené urobiť administratívnu zmenu. To znamená, že napríklad obyvateľ s trvalým pobytom v Petržalke, žijúci v byte alebo podnájme v Karlovej Vsi, by mal mať možnosť získať rovnaké práva, ako Karlovešťan, ktorý má na danej ulici trvalý pobyt. Kompenzáciou by malo byť, aby peniaze pripadajúce na daného Petržalčana dostala Karlova Ves. To by spôsobilo, že obyvatelia s trvalým pobytom v Bratislave by neboli nútení si meniť trvalý pobyt. Zmenu by vedeli administratívne spraviť mestské časti, ktoré by si navzájom dorovnali aj finančné plnenie. Uplatniť rezidenčnú výhodu by si mohol každý iba na jednom mieste v Bratislave (v jednej mestskej časti resp. jednej ulici). V opačnom prípade by napríklad preferovanie parkovania na danej ulici v noci pre ľudí s trvalým pobytom (resp. nahláseným rezidenčým zvýhodnením) nemalo zmysel. Takéto opatrenie vie zaviesť Bratislava zmenou Štatútu mestskými poslancami, to znamená, bez potreby zásahu do súčasne platnej legislatívy Národnou radou SR.
Prehlásenie trvalého pobytu
Ľudia, ktorí momentálne žijú alebo denne pracujú v Bratislave a nemajú tu trvalý pobyt, by mali mať umožnené si ho sem jednorázovo prehlásiť. Následne by malo byť zabezpečené, aby nemuseli robiť zmeny, keď sa presťahujú alebo keď sa zmení vlastník ich nehnuteľnosti. Dnes je možné si prehlásiť trvalý pobyt v Bratislave cez komerčnú službu za sumu do 10 eur mesačne (link tu). Tu je ale riziko, že ak túto službu začne využívať veľa ľudí a na jej základe budú v Bratislave výrazné benefity, môžu dané firmy zvýšiť cenu. Navýšením ceny by veľmi neriskovali, lebo náklady na prehlásenie by boli vyššie ako zaplatenie takejto ceny.
Je ale v záujme mesta a jeho mestských častí, aby si ľudia, ktorí tu žijú, prehlásili trvalý pobyt aj keď tu nevlastnia nehnuteľnosť. Preto by tiež mali urobiť opatrenia, ako zjednodušiť možnosti prehlásenia trvalého pobytu ako aj vyriešenia ich prípadných nevýhod. Buď by mali poskytovať obdobnú službu za cenu nákladov a dlhodobo tieto podmienky garantovať. Ak by s tým bol legislatívny problém (niekoľko tisíc ľudí prihlásených do jedného bytu), stačilo by poskytnúť doplnkové služby už k dnes existujúcej možnosti mať trvalý pobyt na adrese sídla obce. Hlavným problémom v takomto prípade je preposielanie pošty, ktoré pošta poskytuje za cenu 18 eur ročne.
Presvedčiť ľudí, aby si jednorázovo zmenili všetky doklady nie je ľahké. Ak ale budú mať istotu, že nebudú musieť trvalý pobyt meniť opakovane alebo za ňho platiť horibilné sumy, bola by ich ochota určite výrazne vyššia.
Nespravodlivé prerozdeľovanie (aj) pre Petržalku
O nespravodlivom prerozdelení peňazí pre Bratislavu v rámci Slovenska hovoria všetci volení zástupcovia v Bratislave. O nespravodlivom prerozdelení peňazí medzi obyvateľov mestských častí Bratislavy sa nehovorí skoro vôbec. A tento problém je pritom omnoho väčší a možnosť jednotlivých mestských častí sa voči nemu brániť je výrazne menšia.
Už v apríli 2017 som podmieňoval prijatie akejkoľvek parkovacej politiky tým, že najskôr je potrebné vyriešiť nespravodlivé financovanie medzi mestskými časťami (info tu). Zo skúseností mi bolo jasné, že ak sa príjme parkovacia politika, opäť už nebude žiadna snaha ani motivácia meniť tento takmer 10 rokov nespravodlivo nastavený systém.
Dane pre mestské časti
Mesto Bratislava je rozdelené na mestské časti. Mestské časti sú na slovenské pomery kombináciou veľkých, stredne veľkých a malých miest s veľkými, stredne veľkými a malými dedinami s rôznymi rozlohami, členitosťou terénu ako aj rozdielnou vzdialenosťou od ostatných mestských častí. Táto špecifickosť spôsobuje rozdielne požiadavky a z toho vyplývajúce potreby. Ak si zoberieme, koľko ktorá mestská časť dostáva zo spoločných daní (daň z príjmu fyzických osôbo – DPFO a daň z nehnuteľností – DzN) na jedného obyvateľa, tak sa sumy pohybujú od 177,5 eur (75,7% priemeru) vo Vrakuni až po 447,8 eur (191,0 % priemeru) v Devíne. Takisto je možné vidieť (zvýraznené žltou), že Petržalka, ktorá ma takmer o polovicu viac obyvateľov ako Ružinov, dostáva z mesta na daniach o približne milión eur menej.
Mestské časti však majú vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti rozdielne počty materských alebo základných škôl. Zabezpečenie kompletnej prevádzky materských škôl, stravovanie a školské kluby detí na základnych školách sú originálne kompetencie, ktoré musí obec zabezpečiť zo svojho rozpočtu. Preto, ak na základe nariadenia vlády 668/2004 odpočítame náklady, ktoré podľa štátu pripadajú na tieto činnosti, tak sa nám predchádzajúca tabuľka ešte výraznejšie zdefromuje. Od 81,4 eur (58,5% priemeru) vo Vrakuni po 395,2 eur (283,8% priemeru) v Devíne.
Na príklade Devína a Čunova si môžeme vysvetliť dôvody. V obidvoch prípadoch sa jedná o najmenšie mestské časti Bratislavy. Devín dostáva na obyvateľa viac ako Čunovo. Ale Čunovo má raz také množstvo detí v materských školách (počet prepočítaných žiakov) ako Devín. Preto sa po započítaní týchto nákladov na originálne kompetencie rozdiel medzi nimi ešte zväčší. Devín mal v roku 2017 v materskej škole 30 detí a Čunovo 57 detí.
Bohaté a chudobné mestské časti
Pri porovnaní Devínskej Novej Vsi s počtom obyvateľov 16 009, ktorá zo spoločných daní dostáva 188,2 eura na jedného obyvateľa (135,1% priemeru Bratislavy) s trochu väčšou Vrakuňou s 20 198 obyvateľmi, ktorá dostáva na obyvateľa 81,4 eur (58,5% priemeru Bratislavy) vidíme obrovský nepomer. Tento nepomer je spôsobený iba tým, že v Devínskej Novej Vsi sídli Volkswagen a vďaka tomu má táto mestská časť 2,3 násobne viac peňazí z rozpočtu mesta ako Vrakuňa, kde namiesto toho “sídli” Pentagon.
Podobný nepomer je aj pri porovnaní druhej najväčšej mestskej časti Ružinov so 72 032 obyvateľmi a 181 eurami na jedného obyvateľa (131% priemeru Bratislavy) a najväčšej mestskej časti Petržalky so 103 473 obyvateľmi a 103,4 eurami na obyvateľa (74,3% priemeru Bratislavy). A to sa Petržalke prvýkrát v tomto roku neznižoval príjem o cca 600 000 eur ako solidarita voči malým mestským častiam. Inak by jej čísla na obyvateľa boli ešte o 6 eur nižšie. Rozdiel v daniach na obyvateľa je spôsobený tým, že v katastri Ružinova sídli Slovnaft a hlavne vďaka nemu dostáva Ružinov o 1,75 násobne viac peňazí ako Petržalka.
Mimochodom, solidarita. Do roku 2017 sa na solidaritu voči malý mestským častiam podieľali tie veľké. Takto veľká, ale chudobná Petržalka, prispievala peniaze malým ale bohatým Vajnorom. Viete si predstaviť, že by Brazília prispievala na chod Švajčiarska? Asi nie. Ale takýto super systém fungoval takmer 10 rokov v Bratislave a chudobná Petržalka takto prišla o približne 5 miliónov eur.
Hlavné mesto znevýhodňuje štátne materské školy
A mohol by som pokračovať. Jeden z hlavných problémov, ktorý takto nastaveným prerozdeľovaním financií medzi mestské časti vzniká, je nedostatok miest v materských školách. Problémom je, že kým štát prerozdeľuje podielové dane (daň z príjmu fyzických osôb – DPFO) podľa určitých kritérií (viac tu), tak v Bratislave sa tieto peniaze delia inak (viac tu). Štát posiela mestám a obciam cez DPFO na každé dieťa v materskej škole 2 297,76 eur (rok 2018). V Bratislave ale vďaka štatútu dostanú mestské časti iba 1 503,19 eur (65,42%,). To spôsobuje, že zvyšné peniaze, potrebné na prevádzku materských škôl, musia mestské časti hradiť z iných príjmov. Čím viac miest v materských školách mestská časť prevádzkuje, tým ju viac mesto “trestá”, lebo na ne musí viac doplácať z iných zrojov a opačne. Čím ich prevádzkuje menej, tým viac ušetrí, lebo náklady na prevádzku sú vyššie ako peniaze, ktoré v zmysle štatútu z mesta za materské školy dostane.
Takto nastavený systém v Bratislave dlhodobo vytvára tlak na nižšie kapacity v štátnych materských školách a vytvára väčší priestor pre neštátne zariadenia. Neštátne materské školy dostanú paradoxne z mesta vyšší príspevok na jedno dieťa ako štátne v zriaďovateľskej pôsobnosti mestských častí!!! Mestskí poslanci a primátor Ivo Nesrovnal o tomto vedia minimálne od septembra 2017. Keď som to v septembri minulého roka vysvetlil všetkým poslancom, tak sa pod materiál na zmenu financovania podpísalo 27 z nich. Zmena bola prijatá a zahlasovalo za ňu 30 poslancov. Následné primátor rozhodnutie pozastavil. Hlasovanie o potvrdení uznesenia odsabotovala primátorova skupina poslancov v zastupiteľstve. Medzi inými námestníčka Iveta Plšeková (poslankyňa za Petržalku), aktuálne kandidujúca za primátorku hlavného mesta so sloganom “Spravodlivosť pre Bratislavčanov”. To isté spravila aj námestníčka Ľudmila Farkašovská (poslankyňa za Petržalku), aktuálne kandidujúca za starostku Petržalky. Za návrh nezahlasoval ani Marián Greksa (poslanec za Petržalku), kandidát na starostu, napriek tomu, že bol pod návrhom podpísaný alebo Oliver Kríž, poslanec za Petržalku a mimochodom tiež kandidát na starostu. Rovnako túto zmenu nepodporil ani Martin Chren, dlhoročný obyvateľ Petržalky a súčasný kandidát na starostu Ružinova. A vo vymenovávaní by sa dalo pokračovať.
Politikárčenie namiesto odbornosti
Ako je mesto riadené cez politické záujmy a nie cez odborné a vecné návrhy, sa dá uviesť na sume 35 000 eur pre Karlovu Ves. Túto sumu nevyplatilo mesto Karlovej Vsi, keď v roku 2014 zle spočítalo počet stravníkov. Chybu som objavil, keď som preveroval správnosť prerozdeľovania daní medzi mestské časti. Najskôr primátor a jeho úradníci tvrdili, že nič také sa nestalo. Pri kontrole hlavným kontrolórom mesto pochybenie priznalo (zistenia 3.1 na strane 11). Napriek tomu, že zastupiteľstvo opakovane odhlasovalo, aby táto suma bola Karlovej Vsi dorovnaná, tak primátor Ivo Nesrovnal ani po viac ako roku peniaze mestskej časti neposlal.
Ako ďalší príklad možno uviesť tzv. „solidaritu“. Príspevok na prevádzku od veľkých mestských častí pre tie malé. Túto do roku 2017 platili štyri mestské časti Petržalka, Ružinov, Staré Mesto a Nové Mesto. Prijímateľom bolo sedem malých mestských častí Lamač, Vajnory, Záhorská Bystrica, Rusovce, Jarovce, Čunovo a Devín. Tri roky žiadali všetci o zmenu, ale primátor Ivo Nesrovnal nemal čas ani záujem. Až keď v septembri 2017 prešiel zastupiteľstvom môj návrh na zmenu financovnia, tak za jeden mesiac primátor vyriešil tento problém. Solidaritu už neplatia štyri veľké mestké časti, ale platí ho hlavné mesto zo svojho rozpočtu. Petržalka „vďaka“ solidarite prišla o približne päť miliónov eur.
Porovnávať neporovnateľné
Ľudia a médiá radi porovnávajú, kto čo dokázal v ktorej mestskej časti. Ale pri tomto porovnaní zabúdajú na to, že všetci nemajú rovnaké podmienky a finančné prostriedky. Pri pohľade na tabuľku vidíte, že byť starostom Vrakune je skôr za trest ako za odmenu. Máte okrajovú mestskú časť, čo má výrazný vplyv na zlú dopravnú obslužnosť obyvateľov. Máte najmenej peňazí na obyvateľa, čo spôsobuje výrazné podfinancovanie originálnych kompetencií pre materské školy a služby pre seniorov. Máte Pentagon, ktorý to obyvateľom tejto mestskej časti ešte viac znepríjemňuje. Rovnako nie je výhrou byť starostom Dúbravky. Nemáte síce Pentagon a na rozdiel od Vrakune máte električku, ale ste vo vyššej nadmorskej výške, máte viac členitý terén, z čoho vyplývajú vyššie náklady na zimnú a letnú údržbu. Byť starostom Karlovej Vsi, Podunajské Biskupice a Petržalky tiež nie je najväčšia výhra. Máte síce trochu viac peňazí ako Vrakuňa a Dúbravka, ale ľudia od vás očakávajú porovnateľné služby ako v Ružinove, Novom Meste a v Starom Meste. To je ale prakticky nemožné, lebo rozdiel vo vašich príjmoch a možnostiach je oproti týmto mestkým častiam priepastný.
V piatich najchudobnejších mestských častiach žije 212 075 obyvateľov, čo je takmer polovica (49,79%) zo 425 923 obyvateľov Bratislavy. Ich príjmy na jedného obyvateľa sú ale menej ako 75% priemeru (po odpočítaní nákladov na originálne kompetencie v zmysle nariadenia vlády 668/2004) . Na rozdiel od Starého Mesta, Nového Mesta a Ružinova majú všetky tieto mestské časti výrazne horšiu obslužnosť mestskou hromadnou dopravou. To nepočítam, že z rozpočtu mesta opäť najviac peňazí končí na opravy komunikácií alebo čistotu a poriadok práve v Starom Meste, Novom Meste a Ružinove. Tým sú chudobné mestké časti ešte viac znevýhodnené. Preto, keď počujem o plošnom “spravodlivom” spoplatnení všetkých Bratislavčanov vlastniacich osobné auto, tak sa mi obrazne povedané otvára vo vrecku nožík. Samozrejme, že dopravná situácia v meste je zlá a trend sa ešte zhoršuje. Dopravu treba určite riešiť ako prioritu. Ale riešiť to v prvom rade spoplatnením Bratislavčanov je znakom nepochopenia systému ako Bratislava (ne)funguje.
Čo zmenia voľby
Voľby, bohužiaľ, nie sú výberovým konaním na základe schopností kandidátov. Voľbý sú hlavne o sľuboch a sympatiách. A to veľa kandidátov vie. Ako rodený Petržalčan a volený zástupca, ktorého úlohou je hájiť záujmy obyvateľov tejto mestskej časti, som ešte v prvej polovici roku 2017 vysvetľoval mestským poslancom a starostom uvedené problémy. Bohužiaľ, slovenská politika ani tá bratislavská komunálna nie je o argumentoch, ani o tom, kto má pravdu. Starostovia a poslanci zvýhodnených mestských častí nemajú záujem znížiť príjmy pre svoje mestské časti. Dorovnať peniaze chudobným mestským častiam z rozpočtu mesta zas blokuje primátor Ivo Nesrovnal. Tým v praxi ukazuje, ako mu naozaj záleží na všetkých Bratislavčanoch.
Systém je možné zmeniť iba cez voľby, keď si práve päť znevýhodnených mestských častí zvolí dobrých mestských poslancov a hlavne svojho primátora, ktorý bude garantovať spravodlivý systém prerozdelenia daní. Lebo hovorením (písaním) o nespravodlivosti voči Bratislave sa zákony nezmenia (dôvody som vysvetlil vyššie). A každý, kto hlása spravodlivosť pre Bratislavu, by mal v prvom rade zabezpečiť spravodlivosť pre všetkých jej obyvateľov bez ohľadu na príslušnosť k mestským častiam. Narodením alebo bývaním v niektorej mestskej časti by sme sa nemali stávať druho- alebo treťo- triednymi obyvateľmi. A to, že tomu väčšina volených zástupcov nerozumie alebo nechce rozumieť je spôsobené aj ľahostajnosťou obyvateľov a nízkou účasťou vo voľbách.
Kampaň nie je o vedomostiach
V politike sa rozhoduje o veľkých verejných peniazoch, ku ktorým sa veľa ľudí naučilo správať, ako keby boli cudzie. Voľby preto priťahujú veľmi špecifickú zmesku kandidátov. Niektorí sú vo funkcii pár rokov, iní ešte niekoľko mesiacov dozadu ani netušili, že budú kandidovať. Dôvod, pre ktorý sa tak veľa neschopných ľudí točí v (komunálnej) politike je, že neviete odmerať ozajstné vedomosti a schopnosti jednotlivých kandidátov. Preto stačí, že niekto dobre vyzerá, má dobré vystupovanie alebo ho odporučí nejaká známa osobnosť. V politike to nefunguje ako v hudbe, kde dáte do ruky kandidátom o prvé husle hudobný nástroj a za pár sekúnd každý vidí, kto vie aspoň na tie husle hrať. Nie je to ako v tenise, kde sú jasné pravidlá a vyhrá ten lepší.
Volebné kampane nie sú vedené v rovine odbornosti. Sú postavené trochu na programe, ale hlavne na pekných sľuboch a víziách. Niektorí kandidáti nemajú potrebu pochopiť slovenský alebo bratislavský systém. Radšej navrhujú riešenia zo zahraničia, pričom si neuvedomujú, že zákony v týchto krajinách sú výrazne odlišné ako tie naše. Takisto nemajú problém ignorovať skutočnosť, že priemerná mzda v Nemecku (3 775 eur) alebo v Rakúsku (3 632 eur) je štyrikrát vyššia ako na Slovensku (925 eur) (zdroj tu). Potom ich návrhy ako napríklad obmedzenie vstupu do centra mesta iba pre elektromobily pôsobia odtrhnuté od našej reality a možností bežných slovenských alebo bratislavských domácností. Riešenia z Rakúska alebo Nemecka sa u nás nedajú iba skopírovať. Lebo to by trebalo skopírovať aj ich príjmy a zákony.
